Mily pan Exupery. Uz som sa Vam chystal napisat dlhsiu dobu, ale az teraz som sa skutocne odvazil. Sice Vas asi nepotesim, lebo nemam pre Vas spravy o tom o ktorom by ste asi chceli pocut. Nemal som az tolko stastia ako Vy. Nestretel som princa, iba jeho krasku – ruzu, jemnu bytost, na ktorej mu zalezalo hadam najviac na svete, kvoli ktorej precestoval take neuveritelne vzdialenosti.
Na prvy pohlad obycajna kvetinka, na ktoru natrafite v kazdom kvetinarstve, ale to vazne len na prvy pohlad. Teda neviem ci prirovnanie, ktore som pouzil by ju velmi potesilo, ale ona je velmi chapava, hadam mi odpusti. Teda na prvy pohlad ako vsetky ostatne, ale v jadre ta najsladsia a najmilsia bytost na svete, ktora Vam z casu na cas dava svoju vynimocnost najavo velmi neobvyklou cestou. V skutocnosti je este krajsia ako ste ju opisali, aj by som ju nakreslil, ale mne moje kreslenie vazne nikdy neslo. Vy ste to vedeli s velhadmi ale ja som sa nikdy nedostal dalej ako ku prasiatkam. Zato vsak sa mozem pokusit ju nakreslit v modernejsej, internetovej podobe: “ @-,-'- “ Nic extra ale ako ste uz napisali a ako som to ja pochopil : “to krasne nie je ociam viditelne, to krasne sa skryva v dusi”.
A ako som ju stretol? Strasne rad sa prechadzam po vrchoch v krajine kde som sa narodil. My ich tu tosim mame neurekon. Ja som sa dokonca pod jednymi z nich narodil, ale nikdy predtym som si ichg krasu skutocne neuvedomoval, nepovazoval som ich za nic zvlastne. Viete ked sa kazde rano pred odchodom do prace pozriete z okna a vidite ich tak Vam to nepride ako nieco extra. A ja som ten isty pripad. Ale pred casom som musel na dlhsiu dobu z mojej krajiny odist do inej krajiny, v ktorej tych vrchov vela nemaju, takmer vsade sama rovina. Sem tam nejaky stary hrad, zamok, mensi kopcek, ktory miestni obyvatelia povazuju za velmi vysoky, ale nikde niet take skutocne ako u nas. Tu ked idem rano do prace a pozeram z okna vidim len kopec aut a vysoke skarede, sede budovy. Velmi mi to chybal moj ranajkovy vyhlad u nas doma. A konecne po dlhej dobe som sa teda domov vratil. Ked som dorazil bola cierna noc tak som toho vela nevidel a lahol som spat. Rano, ked sa slniecko este zobudzalo a namrzeni ludia pochodovali do prace, mimochodom ked ma videli na balkone neponahlat sa len si tak popijat kavu, boli este namrzenejsi, som to konecne po dlhej dobe opat uvil. Jemne luce ranneho slnka sa pokusali roztopit takmer nikdy nemiznuce fliacky snehu pokryvajuce vrcholky hor.
Komentáre