mattko

Niekedy, skôr dávno ako nedávno, som si zvykol chodievať čítať von. Ráno som si do batohu zbalil zopár kníh, nikdy som totiž nedokázal čitať len jednu, sadol na bicykel a šiel. Väčšinou som chodieval na veľkú lúku neďaleko našich panelákov. Dokonalé spojenie prírody a sídliska. Nemôžem povedať, že tam nebývalo nejak extrémne krásne a ticho, ale v rámci mestských možností to bolo perfektné. Z jednej strany na mňa pozerali paneláky, z druhej tatry ozdobené výpadovkou na Svit. Keď si to tak vezmem, aj tak som si nikdy neprivykol na panennskú prírodu. Celý život žijem v meste a ani dvojmesačné prázdniny u starých rodičov na vidieku u mňa nikdy nedokázali úplne vyhubiť potrebu cítiť ten typický mestský vzduch. Nie že by mi ten čistý dedinský prekážal, práve naopak, ale nepoznám krajší pocit, ako keď sa po dlhšej dobe vrátim domov, a výjdem si v najväčšej dopravnej špičke k nášmu svetoznámemu kruhovému objazdu (teraz už ale nie je taký svetoznámy) a plnými dúškami vdychujem typický mestský smog aut zmiešaný s vôňou vychádzajúcou z neďalekého pivovaru. Nezdravé a nechutné, ale pre mňa je to jedinečná vôňa a znamenie, že som tam kde som sa narodil. Cestou na takúto akciu som sa vždy zastavil v samoobsluhe po pár pív a balíčkov cigariet. Taká nevinná tradícia, ale bez toho som nikdy nešiel. Na lúke bolo väčšinou prázdno. Sem tam bolo síce vidieť pár opaľujúcich sa, a na moje potešenie sem tam aj osôb opačného pohlavia hore bez, no ja som tam aj tak chodieval kvôli niečomu inému. Vytiahol som knihy, otvoril pivo a cigarety a zabudol na realitu. Že je čas ísť som väčšinou zistil až keď sa začínalo stmievať. Celý deň som strávil iba s knihami a nepotreboval som nič iné. Myslí, že rodičia mi nikdy neverili, že si chodím čítať niekam von, ake to mi nevadilo. Teraz už nečítam až tak veľa a som aj skromnejší čo sa týka prostredia. Už si vystačím aj s teplým čajom a balíčkom tyčiniek. No na tichu si potrpím. Nedokážem čítať v hluku.